Marina Abramović sa v Kodani vracia k jednému z najstarších motívov európskej kultúry. K tragickému koncu ženských hrdiniek. Vo svojej inštalácii Seven Deaths vychádza zo siedmich operných postáv, ktoré preslávila legendárna speváčka Maria Callas, a ich fiktívne osudy prenáša do filmových obrazov. Umelkyňa tieto posledné okamihy nesleduje z odstupu, ale prežíva ich znovu vlastným telom. Sedem smrtí tak nepôsobí ako efektná séria scén, ale ako návrat k opakujúcemu sa vzoru. Výstava tým otvára otázku, prečo sa ženská tragédia tak často spája s láskou.
Legendárna umelkyňa Marina Abramović zažíva v posledných mesiacoch naozaj nečakaný moment viditeľnosti. Kým pre umelecký svet predstavuje dlhodobo etablované meno, sociálne siete ju masívne približujú aj generácii, ktorá jej dielo objavuje po prvýkrát. Práve v tomto období uvádza v Kodani inštaláciu Seven Deaths, ktorú bude možné vidieť až do novembra. Projekt vychádza z operných úloh, ktoré speváčka Maria Callas počas svojej kariéry premenila na kultúrne archetypy, a prenáša ich tragické osudy do filmových obrazov. Každá scéna sa opiera o konkrétnu operu aj áriu. Výstava tak nerozvíja jeden príbeh, ale skladá niekoľko variácií toho istého vzorca. Vzťah, strata, koniec.
Vlhkosť, opera a smrť na každom rohu. Marina Abramović opäť mieri pod kožu návštevníkov
Inštalácia s názvom Seven Deaths sa odohráva v priestore Cisternerne, bývalej vodnej nádrži pod Kodáňou, ktorá zostala takmer v pôvodnom stave. Na zemi sa drží plytká vrstva vody a návštevník sa v nej skutočne pohybuje, pomaly, opatrne, s každým krokom počuteľným v priestore. Tma nie je len efektom, ale základnou podmienkou, v ktorej sa oči prispôsobujú svetlu projekcií. Tie sa objavujú na stenách okolo diváka a zároveň sa odrážajú na hladine pod nohami. Neexistuje začiatok ani koniec výstavy, jednotlivé filmy hrajú súbežne a človek medzi nimi prechádza podľa vlastného tempa. Zvuk operných árií sa šíri priestorom bez jasného zdroja a vracia sa v ozvenách, ktoré obrazom dodávajú hĺbku.
Zobraziť príspevok na Instagrame
V každej z filmových scén vystupuje samotná Marina Abramović, ktorá preberá úlohy operných hrdiniek. Nejde o priame rozprávanie deja, ale o zachytenie momentu, v ktorom príbeh končí. Tosca, postava z opery Giacoma Pucciniho, sa po strate milenca rozhodne skočiť do prázdna. Madame Butterfly sa rozhodne pre samovraždu po tom, čo ju opustí partner. Carmen zomrie rukou muža, ktorý sa nedokáže ovládať. Norma vstúpi do ohňa ako vedomý čin. Legendárna umelkyňa jednotlivé situácie nehrá realisticky, skôr ich spomaľuje, rozkladá a sústreďuje sa na okamih rozhodnutia.
Zdroj: Frederiksberg Museum
Do týchto scén vstupuje charizmatický herec Willem Dafoe, ktorý sa objavuje v jednotlivých filmoch ako premenlivá postava. Nie je to jedna konkrétna rola, ale skôr protipól Abramovićovej, niekedy partner, inokedy hrozba, inokedy prítomnosť, ktorá len sleduje. Jeho úloha nespočíva v samotnom príbehu, ale v napätí medzi dvoma postavami. V každej scéne tak vytvára iný typ vzťahu, ktorý smeruje k rovnakému bodu. K smrti.
Výstava Seven Deaths sa postupne vryje pod kožu. Hlas Marie Callas sa rozlieha priestorom ako niečo známe, takmer upokojujúce, zatiaľ čo obrazy ukazujú pravý opak. Práve tento kontrast z výstavy vytvára niečo, o čom sa bežnej galérii môže len snívať. Abramović nerozpráva nové príbehy, berie tie, ktoré už dávno poznáme, a núti nás ich prežiť znova bez bezpečného odstupu. V tom spočíva sila celej výstavy. Nejde o estetiku ani efekt, ale o moment, keď si uvedomíte, ako blízko k reálnemu životu sú príbehy v skutočnosti. A práve preto má zmysel vyraziť v najbližšej dobe do Kodane, čas máte len do jesene.
Zdroje: Autorský text
