Čo môžu mať spoločné Tabi od Maison Margiela, kufor Rimowa, wabi-sabi interiér alebo dokonale nedbalý outfit Jennifer Lawrence? Mnoho ľudí ich považuje za symboly dobrého vkusu. Niektoré kúsky sú vo svete módy také notoricky známe, že sa z nich stal nepísaný návod na „správny štýl“. Práve táto, často až globálna univerzálnosť však postupne vytláča individuálnu kreativitu. Vitajte vo svete tasteslopu, inak povedané estetiky, ktorá vyzerá správne, ale chýba jej názor.
Fashion diskurz sa otázkou vkusu zaoberá odjakživa. Kedysi bol veľkou témou módny gýč či trendy, dnes prichádza na scénu iný problém. Spoznáme vôbec, čo sa nám skutočne páči, ak nám to predtým neukáže algoritmus? Presne na to sa pýtala americká umelkyňa, spisovateľka a trendová analytička Emily Segal, ktorá termín tasteslop zaviedla. Medzi fashion komentátormi sa rýchlo uchytil. Podľa Segal ide o estetiku univerzálnych znakov dobrého vkusu vytrhnutých z ich kultúrneho kontextu, ktorá tvorí ľahko reprodukovateľný štýl.
View this post on Instagram
Tisíckrát ten istý outfit. Stáva sa z dobrého vkusu populárny moodboard?
Aj keď pre vás termín tasteslop môže byť novinkou, jeho obsah už určite poznáte. Je to napríklad interiér s minimalistickou lampou, kanvica s úzkym hrdlom, kniha o Dieterovi Ramsovi, dizajnová stolička alebo kufrík Rimowa. Môže ním byť aj influencerská večera v luxusnej reštaurácii, kde každý detail, od keramiky po kvety, odovzdáva rovnaký odkaz: Pozrite, mám vkus. V rozhovore pre The Times uvádza Emily Segal k pojmu tasteslop práve tieto príklady. Predmetom kritiky pritom nie sú populárne kúsky ako také, ale ich mechanické používanie ako univerzálnych signálov módnej sofistikovanosti.


Zdroj: Maison Margiela
Kritika sa nevyhla ani konkrétnym celebritám. Minimalistický štýl Jennifer Lawrence označila Segal za tasteslop práve preto, že pôsobí skôr ako mozaika populárnych drahých kúskov než osobné módne stanovisko. Debata sa týka aj notoricky známych značiek ako The Row, ktorých must-haves pretvorili sociálne siete na akýchsi garantov štýlu. V súčasnej digitálnej dobe, kedy sa štýl a vkus čoraz viac tvoria cez trendy na sociálnych sieťach, sa vzniku univerzálnych estetík nemožno čudovať. Ak však našu predstavu o vkusnosti zdieľajú až statisíce ľudí, ktorí ju rovnako odkukali z Instagramu, je to stále náš osobný štýl?


Zdroj: The Row
Problém neustáleho kopírovania. Šatník plný luxusných klasík negarantuje vkus
Instagram myšlienku univerzálneho dobrého vkusu síce spopularizoval, bola tu však dávno pred ním. Už slávny sociológ Pierre Bourdieu vo svojej knihe Distinction hovoril o tom, že vkus nie je čisto individuálna schopnosť, ale súvisí so spoločenským prostredím, vzdelaním a kultúrnym kapitálom. Druhotnou funkciou toho, čo považujeme za vkus, je takisto odlíšenie rôznych sociálnych vrstiev. Práve o to ide aj v ére tasteslopu, kedy sa populárnymi stávajú najmä luxusné či prinajmenšom high-end kúsky, ktoré nie sú pre mainstream vždy dostupné. Ľudia si nimi kupujú nielen imidž štýlovej relevancie, ale aj symbol finančného zabezpečenia.

Zdroj: RIMOWA
Novinár Kyle Chayka vo svojej knihe Filterworld opisuje, ako odporúčacie systémy prispievajú k uniformite kultúry. Algoritmus totiž nevie, či alebo prečo je niečo zaujímavé, ale dokáže veľmi dobre rozpoznať, čo sa páčilo veľkému množstvu ľudí pred nami. Algoritmy tak umocňujú trendy, ktoré ľudia radi a často nasledujú, čo vytvára umelý svet, v ktorom interiéry, móda aj kultúra začínajú vyzerať podozrivo podobne. Ak si zaobstaráme tie správne módne kúsky, nábytok alebo knihy, môžeme dokonale napodobniť onen ľahko rozpoznateľný estetický kód bez toho, aby sme sami vedeli, prečo ich vlastne tak veľmi chceme.
Tasteslop tak nastavuje populárnej móde kritické zrkadlo. Nehovorí, že náš vkus nie je dobrý, ale namiesto toho sa pýta: „Je náš vkus skutočne výsledkom našich vlastných preferencií?“ Ak sa teda chceme vyhnúť neustálej repetícii tých istých módnych vzorcov, možno stojí za to zapojiť do šatníka viac zvedavosti, odvahy a vlastnej osobnosti. Dobrý vkus je napokon vždy záležitosťou subjektívneho vnímania. Prečo si teda nedovoliť čítať aj knihy, ktoré nie sú práve trendy na Pintereste, chodiť na lokálne výstavy, počúvať hudbu mimo odporúčaného Spotify playlistu alebo kupovať zvláštne kúsky napríklad z druhej ruky?
Zdroje: The Times, The New Yorker, Substack

