Jej túžba cestovať ju priviedla k práci pre jednu z najluxusnejších leteckých spoločností na svete. Keď Marika Mikušová po takmer piatich rokoch opustila Emirates, mala jasný plán. Svoje denníky premenila na knihy a svoje často neuveriteľné zážitky na krátke príbehy na svojom rýchlo rastúcom profile na Instagrame. Poodkrýva tak, čo sa deje za oponou sveta letušiek, ktorý často nie je len o nových dobrodružstvách, ale aj ťažkých životných skúškach.

Zakladáte si na tom, že o svojom povolaní nič nezatajujete. Denníky o živote letušky ste si začala písať takmer okamžite po nástupe. Čo vás prinútilo k tomu ich zdieľať?

Po prvých pár dňoch v Emirates som si uvedomila, že to bude intenzívne. Začala som si všetko zapisovať, pretože som chcela mať možnosť sa k tomu jedného dňa vrátiť. Aby som si mohla povedať: „Bože, toto sa naozaj stalo.“ Niekedy počas pandémie ma napadlo, že by som ľuďom mohla ukázať, ako naozaj vyzerá práca letušky, bez pozlátka.

Na Instagrame zdieľate aj fotky a nechýba ani ukážka vášho zácviku v Emirates. Aké prvé dojmy ste vtedy mala?

Na pohovor do Emirates som nešla s tým, že chcem byť jednou z tých krásnych, upravených dám s červenou rúžou a kultivovanými spôsobmi. Vtedy som chcela len cestovať. Priateľ mi povedal, že Emirates náboruje v Prahe. Až na pohovore som si uvedomila vážnosť situácie a že ide o pomerne luxusnú leteckú spoločnosť.

Zobraziť príspevok na Instagrame

Príspevok zdieľala letuška Marika | Denník letušky (@letuska.m)

Všetko mi došlo, keď som letela do Dubaja na školenie. Pozerala som na svojich budúcich kolegov a pomyslela som si: „Tu chcem pracovať.“ Až počas školenia som si uvedomila, o čom táto práca skutočne je. Nie je to len o tom, aby ste dobre vyzerali a podávali jedlo, ale aj o školeniach, evakuačných cvičeniach a dôkladnej zdravotnej príprave. Bohužiaľ, cestujúci túto stránku práce nevidia.

Čo ste pre absolvovanie zácviku, takzvanej Training College, musela splniť?

Zo všetkého najprv nás vzali na taký „beauty day“. Ohľadom vzhľadu totiž platia prísne pravidlá. Dámy môžu mať vo vlasoch na každej strane maximálne tri sponky. Sieťka na drdol musela byť decentná. A ak mal niekto francúzsky vrkoč a bol dlhý, musel byť stočený.

Samotný výcvik trval dva mesiace a skladal sa z niekoľkých častí. Tá prvá sa týkala technických záležitostí a tréningu na Boeing 777 a Airbus A380. Po každom dvojtýždňovom úseku sme mali skúšky. Nechýbali potom ani tie praktické, kedy sme trénovali v simulátore, napríklad nasadenie masiek pri dyme alebo hľadanie „bábätka“ medzi sedadlami. Inokedy sme museli pomáhať pasažierovi, ktorý si na záchode zlomil nohu a pri tom spacifikovať horiaci notebook.

Potom nasledovala prvá pomoc. Často vtipkujem, že som mala prípravu skoro ako zdravotná sestrička. Trénovali sme dokonca aj na pôrod alebo smrť. Pri nácviku servisu mi ale spadol kameň zo srdca, to už som si užívala. Na záver nás vzali na luxusnú večeru. Chceli, aby sme si sami vyskúšali perfektný servis a aké to je, keď nás niekto obsluhuje na vysokej úrovni.

^{Zdroj: Marika Mikušová}

Ten výcvik sa niekedy opakoval? Pretože reakcie na niektoré viac špecifické situácie asi rýchlo zabudnete…

Každý rok sme mali preskúšanie, teoretické aj praktické. Trvalo dva dni a ja som ho neznášala, neskutočne som pri tom trpela. Dostali sme veľa e-learningových materiálov a otázky, na ktoré sme museli odpovedať, aby sme boli pripustení na praktický tréning. Inak by sme nezískali licenciu a nemohli ďalší rok lietať.

Ako ste sa teda na každý let pripravovala? Mala ste nejaké osobné rituály?

Rada by som povedala, že som mala nejaký mindfulness rituál, ale nemala. Už v okamihu chystania som sa totiž začala cítiť úzkostne. Na predletovom briefingu sme vždy dostávali bezpečnostné otázky, ktoré sa každé dva mesiace menili, dohromady ich bolo asi 200. Keby sme neodpovedali správne ani na tretíkrát, nemohli by sme do lietadla. Pred odletom som preto chodila do hlavnej budovy, odkiaľ nás autobus doviezol až k lietadlu. Tam som si sadla do kaviarne a prečítala si otázky. To bol vlastne taký môj rituál.

Keď sa vám to nepáči, odíďte. Pandémia priniesla toxickú atmosféru

Súčasťou predletových briefingov boli podľa vás aj trochu „klišé“ prejavy usilujúce o podporu tímového ducha. Panovala medzi posádkou pospolitosť, alebo rivalita?

Keďže sme zo všetkých kútov sveta, nie vždy sme si rozumeli. Ale rivalita u nás nepanovala. Povýšenie nebolo závislé na tom, či medzi sebou budeme bojovať. Možno tam bola nevraživosť medzi biznis a ekonomickou triedou, keď sme toho mali veľa. Purser (vedúci všetkých tried) občas požiadal dievčatá z biznis triedy, aby nám pomohli. A im sa nechcelo. Naopak kolegovia z prvej triedy boli úžasní, keď sa nudili, prišli sa s nami porozprávať a pomôcť nám.

Ešte musím dodať, že jedným z dôvodov, prečo som z aeroliniek odišla, bola čoraz toxickejšia atmosféra. Dochádzalo k nahlasovaniu za rôzne poklesky, ale aj nezmysly. Človek mal strach, kto ho zase nahlasí. Dodnes, keď si prečítam náš Facebook, musím sa zasmiať, nič sa nezmenilo. Hádzanie si polien pod nohy vzniklo v čase pandémie, keď nikto nevedel, kedy ho vyhodia. Aerolinky prepúšťali ľudí, ktorí mali vysokú absenciu alebo disciplinárne záznamy.

^{Zdroj: Marika Mikušová}

Máte pocit, že sa konzervatívne prostredie arabských aeroliniek za roky vašej práce zhoršilo?

Je to tak. Kolegovia sa stále boja. Sama som si tým prešla, v noci som sa budila s hrôzou, čo sa stane. Hovorila som si, preboha, nech je dnešný let v pohode, nech náhodou nejaký cestujúci nehovorí môjmu supervízorovi, že som zabudla doniesť vodu.

Mali ste niekoho, s kým ste mohli zdieľať kritiku, o ktorej teraz otvorene hovoríte?

Po službe sme sa pravidelne sťažovali. Ale keď prišiel náš nadriadený, o ktorom sme vedeli, že je pedant a podlizuje sa leteckej spoločnosti, zmenili sme tému. Nemohli sme sa však ozvať leteckej spoločnosti, lebo by nás označili za ľudí, ktorí si nevážia svoju prácu. Často nám hovorili, že ak sa nám to nepáči, máme odísť, lebo za nami čakajú desaťtisíce uchádzačov. Mlčali sme, lebo sme vedeli, že je to pravda. Štatisticky sa k Emirates dostanú len štyri percentá uchádzačov.

Myslíte si, že sa do budúcna niečo zmení? Tá korporátna kultúra sa dnes predsa len mení…

Naopak, pravidlá sa stali oveľa prísnejšími. Keď som lietala, mali sme trojročnú zmluvu, ktorá sa potom predĺžila. Teraz to však nie je isté. Ak ste napríklad 25 dní za dva roky chorí, už máte dôvod na nervozitu. Nemyslím si, že sa to zlepší. Letecké spoločnosti chcú ako posádku robotov. Niekoho, kto bude robiť to, čo má, ale nedovolí si byť chorý. A nepreháňam, sama som to zažila.

Spomínam si, ako ma moja manažérka zavolala na rozhovor, pretože som si dovolila byť dvakrát za šesť mesiacov chorá. Všimla si, že to bolo dvakrát na tom istom lete do saudskoarabského mesta Džidda. Boli to lety plné pútnikov, ktorí niekedy vykonávali potrebu na podlahu, utierali sa o stenu alebo močili na sedadlá. Bola prekvapená, že som si vzala dovolenku pre chorobu na let, ktorý bol vždy tretí v sérii nočných spiatočných letov. Proste som na to nemala silu.

^{Zdroj: Marika Mikušová}

Hádala som sa s ňou, nemyslela som si, že by som tam mala sedieť. Práca ma bavila, snažila som sa, napĺňalo ma, že som tam pre ľudí, dostávala som pochvaly. Ale ona mi povedala, že nezvládam spätnú väzbu a spýtala sa ma, čo robím, keď mi niekto na palube dá negatívnu spätnú väzbu. Odpovedala som jej s plnou vážnosťou, že sa mi to nikdy nestalo. Nakoniec som však nemala inú možnosť, ako prehltnúť svoju hrdosť a odísť bez väčšieho odporu.

Ako presne fungovalo hodnotenie letušiek?

Supervízor vypisoval dve hodnotenia za mesiac, čoskoro sa z nich ale stala fraška. Pretože boli časovo náročné, všetci písali rovnaké nezmysly. Keď niekto zaspal, strhlo sa mu v prepočte asi 1200 korún a dostal záznam, z ktorého mohlo vzniknúť verbálne varovanie. Ak táto osoba spravila niečo iné, dostala písomné napomenutie a potom bola prepustená.

Veľa sa dbalo na to, aby si posádka nebrala dovolenku. Je to ale paradox, ak chceli, aby sme boli zdraví, mali nám poskytnúť lekárske zázemie. Mali sme síce firemných doktorov, ale aj keby sme sa k nim doplazili so zlomenou nohou, dali by nám nanajvýš Panadol. To nie je prehnané, bol to náš vnútorný vtip. Doktorov zaujímalo len to, či sme „fit to fly“ (spôsobilí letu).

Sexuálne obťažovanie bolo pomerne časté. Snažili sme sa byť neviditeľné

Ako fungovalo plánovanie letov a výber pozícií v lietadle?

Pozície sme dostali pridelené buď deň vopred, alebo na predletovom briefingu. Niekedy sa to bralo podľa toho, kto bol v aerolinkách najdlhšie, ten si mohol pozíciu vybrať prvý. Pri lete späť to bolo zase naopak. Pokiaľ ide o lety, mohli sme si každý mesiac požiadať o päť destinácií. Nebolo ale isté, že lety dostaneme. Bolo daných päť tried a každý mesiac sme vyšplhali o jednu vyššie. Pri tej najvyššej bola najväčšia šanca získať lety, ktoré sme chceli.

A čo keď ste niektorý z letov nechceli?

Lety sme si mohli vymieňať na swapovacom portáli. Ale aj tam platili určitá pravidlá. Bolo ale vhodné vedieť, s kým na lete budete, aby ste nenarazili. Pamätám si na jedného Rumuna, úchyla, čo mi siahol na zadok. Znova som ho stretnúť nechcela, to už by som mu asi ublížila. Alebo minimálne nahlásila.

Bol to kolega alebo nadriadený?

Bol to kolega z ekonomickej triedy, s ktorým som letela do Juhoafrickej republiky. Išli sme vtedy ešte s kolegynkou na túru, kde mi pri spoločnom fotení siahol na zadok a povedal mi: „Tak a teraz s tým nemôžeš nič robiť, musíš sa usmievať na fotku a robiť, že sa nič nedeje.“ Sledoval ma aj do hotelovej izby, musela som ho odstrčiť a zabuchnúť za sebou dvere. Sexuálne obťažovanie sa v Emirates dialo pomerne často. Veľmi to skúšali supervízori, a to hlavne na nováčikov, napríklad dvadsaťjedenročné letušky, ktoré sa báli povedať nie. Mala som to rovnako, bála som sa byť aj zdravo asertívna, že si niečo vymyslia a bude problém.

^{Zdroj: Marika Mikušová}

Mali ste pocit, že nemôžete ísť ani za svojou manažérkou?

Teoreticky áno, ale s kolegynkami sme usúdili, že ak nie sme v hľadáčiku, je to pre nás lepšie. Napriek tomu, že by sme kolegu nahlásili, už by sme boli obete, už by sa o nás vedelo, hovorilo. Snažili sme sa byť neviditeľné.

A čo odbory alebo HR oddelenie…

Odbory boli nelegálne, rovnako ako štrajky. Raz za rok prebiehala konferencia, na ktorej sme mohli predniesť požiadavky na zmeny. Raz tam prišlo toľko zamestnancov, že na nich nezostali sedadlá a museli stáť vonku. To už sa ale vedeniu nepáčilo, zaváňalo to štrajkom. Nabudúce už boli miesta obmedzené. A HR oddelenie fungovalo podobne ako naši doktori.

Práca letušky vás rozhodne nešetrila. Po tom všetkom, doporučila by ste niekomu toto povolanie?

Napriek tomu, že píšem a hovorím o povolaní letušky Emirates so sarkazmom, čiernym humorom a v nadsázke, nevylučuje sa to s tým, že som to milovala. Myslím si, že je to jedinečná skúsenosť, ktorú len tak hocijaké povolanie neponúkne. Jednoznačne by som odporučila nenechať sa zomelieť tréningom, život letušky začína až po ňom. Až potom spoznáte, či je tá práca pre vás, alebo nie. Aj keby ste tam mali nakoniec byť len pár mesiacov. Pretože aj za ne tá skúsenosť naozaj stojí.

_{Zdroje: Autorský článok}