Keď v roku 2006 prišiel do kín film Diabol nosí Pradu, okamžite sa stal viac než len úspešnou komédiou z módneho prostredia. Bol satirou o moci, ambíciách, ženskej práci, elitárstve aj krutosti priemyslu, ktorý predáva krásu a sám je ňou posadnutý. Diváci si zamilovali ľadový pohľad Meryl Streep, nervóznu energiu Anne Hathaway aj jedovatý humor Emily Blunt. V novom pokračovaní filmu však Diabol nenosí Pradu, ale plastiku, vyhladzovací filter a postprodukčnú retuš.
Po zverejnení teaseru k pokračovaniu filmu Diabol nosí Pradu, ktorého príbeh inšpirovala šéfredaktorka amerického časopisu Vogue, sa rozpútala silná spoločenská diskusia. Bohužiaľ nie o filme, ale o tom, ako je možné, že herečky nezostarli ani o deň a vyzerajú ako digitálne vyleštené verzie samých seba z roku 2006. Na sociálnych sieťach sa opäť diskutuje o tom, prečo Hollywood vníma starnutie ako chybu a prečo je vek u mužov súčasťou charakteru a u žien problémom. Podobné otázky otvorili komentáre pod prvými zábermi z filmu, ktoré pripomínajú, že továreň na sny stále funguje podľa starých pravidiel.
Zdroj: © 2026 20th Century Studios
Nejde pritom len o individuálne estetické zákroky. Takáto kritika by bola príliš jednoduchá a navyše nespravodlivá. Herečky sú súčasťou systému, ktorý od nich očakáva večnú vizuálnu konkurencieschopnosť. Omnoho podstatnejší ako kroky, ku ktorým sa samy rozhodli, je celkový obraz. Pleť bez textúry, takmer neexistujúce póry, oči rozjasnené tak, ako keby každý záber vznikol pod beauty lampou a kontúry jemne dotiahnuté digitálnou rukou. K tomu farby tak luxusne presýtené, že pripomínajú reklamnú kampaň na parfum. Všetko je krásne, ale nič nie je skutočné.
Hollywood si vypestoval špecifický vizuálny jazyk. Predstavuje sterilnú eleganciu
Obraz Hollywoodu je mäkký, hladký, bezpečný a drahý. Tiene sú kontrolované, nedokonalosti odstránené, mestská realita dezinfikovaná. V prípade pokračovania filmu, ktorý kedysi ťažil z pulzujúcej energie módnej redakcie a chaotického života New Yorku, je to obzvlášť nápadné. Pôvodný film mal štruktúru. Ulice boli hlučné, kancelárie chladné, byty malé, taxíky špinavé, tempo vyčerpávajúce. Divák cítil, že svet časopisu Runway existuje vedľa reality a vysáva ju. Nový vizuál oproti tomu pôsobí ako dokonale vybrúsený showroom.
Zobraziť príspevok na Instagrame
Diabol nosí Pradu je film o tyranii dokonalosti. O tom, ako módny priemysel určuje, čo je žiaduce, kto je dosť štíhly, mladý, disciplinovaný alebo krásny. Pokračovanie vyzerá, ako keby sa týmto pravidlám samo podriadilo. Hollywood navyše dlhodobo pracuje s dvojitým metrom. Muži môžu verejne starnúť. George Clooney môže mať vrásky, lebo je charizmatický, a Brad Pitt neskrýva šediny, lebo je ikonou. Ženy však hrajú inú hru. Akonáhle sa objavia známky starnutia, začína kolektívna pitva toho, čo si nechali prerobiť, prečo vyzerajú staršie, alebo naopak príliš mlado. Nič ako správna voľba ale neexistuje.
Film pripomína, že sa za 20 rokov zmenila technológia. Mentalita Hollywoodu však zostala rovnaká
Dnes už navyše nie je nutné spoliehať sa len na make-up a dobré osvetlenie. Retuš, ktorá kedysi patrila na titulné strany časopisov, sa presunula do audiovizuálneho obsahu. Divák často ani nevie, že sa pozerá na upravenú realitu, a podvedome prijíma, ako má vyzerať žena po päťdesiatke či šesťdesiatke. Ak populárne filmy neukazujú skutočné starnutie, spoločnosť stráca vizuálnu gramotnosť. Normálnu tvár začíname považovať za zanedbanú, mimické vrásky za zlyhanie starostlivosti a ochabnutú pokožku za osobnú nedisciplinovanosť. Je to mimoriadne toxické posolstvo, najmä keď prichádza zabalené do nostalgie a humoru.
@thefilmforyouVtedy vs. teraz. Tváre z filmu Diabol nosí Pradu sú späť. Takmer 20 rokov neskôr sa Meryl Streep, Anne Hathaway, Emily Blunt a Stanley Tucci vracajú ako Miranda, Andy, Emily a Nigel, aby sa opäť vydali do módnych ulíc New Yorku a kancelárií časopisu Runway v dlho očakávanom pokračovaní fenoménu z roku 2006, ktorý definoval celú generáciu. Diabol nosí Pradu 2 prichádza do kín 1. mája.
Pritom by bolo oveľa zaujímavejšie sledovať pravý opak. Nechať Mirandu Priestly starnúť a jej tvár niesť skúsenosti, únavu aj silu. Ukázať ju ako ženu, ktorá s pribúdajúcimi rokmi nestratila moc, ale premenila ju. Vrátiť sa k postave otvorenej Andy ako k profesionálke, ktorá nepotrebuje porcelánovú pleť, aby pôsobila úspešne. Predstaviť Emily ako ženu, ktorej ostrosť vychádza zo skúseností, nie z napnutej čeľuste. To by bolo skutočne moderné pokračovanie. Film o tom, čo sa stane s ambicióznymi ženami po dvadsiatich rokoch v systéme, ktorý ich berie vážne len vtedy, keď vyzerajú bezchybne. Aké kompromisy urobili? Čo ich stálo prežiť? Čo stratili a čo získali?
Najväčšou témou druhého filmu tak ešte pred jeho uvedením do kín nebola ani móda, ani premena mediálneho prostredia, kde tlač dostáva na frak od digitálu, ale panický strach zo starnutia. Hollywood nám znovu predáva fantáziu, že starnutie sa dá zastaviť. Diabol kedysi nosil Pradu, pretože Prada symbolizovala moc. Dnes nosí mladosť, pretože práve v nej tkvie sila, ktorá hýbe celým svetom.
Zdroj: Autorský článok
