Začínajúci návrhár Jeremiáš Fürst stojí za kolekciou Dressed To Dream, ktorú tento rok predstavil na Budapeštianskom fashion weeku. Jeho tvorba stojí na pomedzí klasického pánskeho krajčírstva a jemného snívania. Skúma, ako môže muž vyzerať, keď odloží zbroj a dovolí si byť jemný, pokojný a prirodzený. V rozhovore hovorí dizajnér o novej mužskej identite, rivalite na českej scéne i o tom, prečo je návratnosť v móde často len ilúziou.

Čo sa skrýva za kolekciou Dressed To Dream?

Kolekcia Dressed to Dream vznikla z pozorovania každodenných situácií, v ktorých muži pôsobia prirodzene a bez obrany. Sú to momenty, keď stoja na zastávke, sledujú obraz v galérii, nesú kvety alebo len mlčky čakajú. V tých chvíľach mizne póza a zostáva osobnosť. Práve tá jemnosť, ktorá sa bežne v pánskej móde potláča, ma fascinuje. V návrhoch sa preto odráža kombinácia pokojnej energie a mierne snového dojmu. Preto názov „Oblečený pre snívanie“. Každý model vznikal s ohľadom na osobnosť nositeľa, niekedy dokonca priamo pre konkrétneho muža, ktorý ma inšpiroval. Ale to si nechám pre seba.

^{Zdroj: BCEFW}

A prečo si s ňou zamieril práve do Budapešti?

Chcel som svoju tvorbu posunúť mimo český kontext. Na tamojšom fashion weeku sa stretávajú mladí návrhári z celej Európy a mieria tam aj známe zahraničné médiá. Zároveň to bola príležitosť otestovať, ako moje návrhy fungujú v inom prostredí. Išlo o skúsenosť, ktorá mi dala sebavedomie a iný pohľad na vlastnú prácu. Naviac sa tam oproti českému rybníčku objavuje viac potenciálnych investorov či zákazníkov. Inými slovami, návštevníci sa nechodia iba pozerať.

Čo ťa na atmosfére tamojšieho fashion weeku najviac prekvapilo?

Príjemne ma prekvapila profesionalita produkcie. Harmonogram fungoval presne a každý vedel, čo má robiť, čo nie je samozrejmosťou. Ako dizajnér som mal dostatok času na prípravu a skúšky, a to je v móde vzácne. Na druhej strane ma mrzelo, že som si nemohol vybrať hudbu, priestor alebo niektoré modely. To sú veci, ktoré majú obrovský vplyv na výsledný dojem. Napriek tomu to bola skvelá skúsenosť, vďaka ktorej som si uvedomil, aké dôležité je prispôsobiť sa cudziemu systému bez toho, aby ste stratili svoj vlastný rukopis.

^{Zdroj: BCEFW}

Aké to bolo stáť vedľa návrhárov z okolitých zemí? Cítil si skôr spolupatričnosť, alebo súťažné napätie?

Úprimne povedané, napätie som necítil. Kolekcie ostatných dizajnérov boli úplne odlišné. Často vyzerali viac, dovolím si povedať, dosť „východne“. Moja estetika je viac minimalistická a práve v tejto jednoduchosti nachádzam silu. Na prehliadke som si uvedomil, že mužnosť môže vyzerať veľmi odlišne aj v rámci strednej Európy. S návrhmi som bol spokojný a mal som pocit, že si držím vlastnú líniu. Necítil som teda pocit spolupatričnosti alebo nejakého napätia. Ako sa hovorí, robil som si svoje vlastné veci.

V kolekcii Dressed To Dream hrá hlavnú rolu mužská identita. V mojom poňatí nie je o sile ani dominancii

Dressed to Dream pracuje s predstavou novej podoby mužnosti. Čo pre teba znamená?

Mužnosť v mojom poňatí nie je o sile ani o dominancii. Je o vnútornej istote, tichu a schopnosti prejaviť zraniteľnosť. Kolekcia vychádza z tradičných strihov pánskeho odevu, ale zbavuje ich tvrdosti, ktorú často spájame s nezmyselným pojmom „byť chlap“. Nejde o feminínny obrat, ale o zrelosť. O muža, ktorý je sám sebou a nepotrebuje dokazovať, že je muž. Verím, že práve táto rovnováha medzi pokojom a sebavedomím definuje novú podobu mužskej identity.

Vidíš rozdiel medzi tým, ako o mužnosti premýšľa české a maďarské publikum?

V skutočnosti nie. Všetci sa zaoberáme podobnými vecami. Len ich filtrujeme cez iný kultúrny rámec. Mužskosť už nie je téma, ktorá sa dá merať geografickými hranicami. Je to skôr o osobnom vzťahu každého muža k sebe samému. Určite som si však všimol, že moja práca je pre strednú Európu experimentálnejšia. Ale v konečnom dôsledku sa mi zdá český muž módne zrelší ako ten maďarský.

^{Zdroj: Rozálie Růžičková}

Sú teda českí muži podľa teba otvorenejší móde zbavenej zažitých zvyklostí?

Rozhodne áno. Vidím to aj okolo seba. Už to nie je len o mikine a tričku. Muži si dovoľujú viac premýšľať o detailoch, strihu, materiálu. Prestavajú sa báť, že keď vyzerajú inak, vypráva to niečo o ich sexuálnej identite. A to je skvelé.

Pánska móda je pritom často označovaná za „bezpečné pole“. Kedy si si naposledy povedal, že riskuješ až príliš?

Asi nikdy. Česká scéna je dnes oveľa otvorenejšia, než bývala. Skôr by niektoré moje strihy alebo styling pôsobili odvážne, dnes už je to viac prirodzené. Risk samotný vnímam skôr ako nutnosť. Ak nevybočíš, nikto si ťa nezapamätá. Ale risk musí mať zmysel, nie byť len efektný. Mnoho začínajúcich dizajnérov má problém s tým, že sa za každú cenu snažia vymyslieť niečo nové. To nie vždy funguje. Ja sa snažím vziať to, čo už existuje a preklopiť to do svojej verzie a rukopisu.

^{Zdroj: Rozálie Růžičková}

Čo ťa teda viac uspokojuje? Dokonalý strih precíznej krejčoviny, alebo moment, keď publikum zostane zaskočené?

Vždy dokonalý strih. Bez neho môže byť akýkoľvek nápad stratený. Pre mňa je strih základným jazykom odevu, jeho architektúrou. Samozrejme, teší ma, keď ľudia reagujú, ale skutočné uspokojenie prichádza, keď vidím, že konštrukcia funguje, že látka dýcha a pohybuje sa tak, ako som chcel. To je pre mňa skutočné čaro dizajnu.

Rivalita medzi návrhármi existuje. Len sa o nej nehovorí, pretože nikoho nezaujíma

Česká móda je malý rybníček. Existuje medzi návrhármi, či už renomovanými, alebo začínajúcimi, nejaká forma rivality?

Rivalita určite existuje, hlavne medzi známejšími značkami. Len sa o tom moc nehovorí, pretože to české publikum vlastne nezaujíma. Medzi mladými návrhármi ale prevláda skôr solidarita. Každý vie, aké ťažké je niečo vybudovať. Napriek tomu by som si prial, aby rivalita bola väčšia. Prináša totiž cieľ, tlak a nutnosť sa posúvať. Znamenala by, že móda má u nás skutočnú váhu.

^{Zdroj: Rozálie Růžičková}

Mladí dizajnéri si skôr pomáhajú, neustále mi do správ chodia pozvánky na spolupráce. Väčšinou však nejde o väčšie projekty, takže si vyberám. Teší ma však, že je o moju prácu záujem. Na druhej strane, pracoval som ako stážista pre viacerých renomovaných dizajnérov a videl som istú rivalitu. Neviem povedať, aká je, ale existuje. Či už ide o obliekanie celebrít alebo výber miesta na prezentáciu kolekcie. Predsa len, Praha nie je nafukovacia.

Spolupracoval si s Janom Černým, Dominikou Kozákovou i Lukášom Macháčkom. Čo ti tieto skúsenosti dali?

Bolo fascinujúce vidieť, ako rozdielne pristupujú k tvorbe, k zákazníkom i ku značke samotnej. Každý má iný rytmus práce, inú estetiku. Najviac mi ale dal Lukáš Macháček. Mal podobnú cestu, takže rozumel mojim začiatkom a pochybnostiam. Pri práci na jeho kolekcii pre Národné múzeum som pochopil, aké náročné je viesť veľký projekt a aká dôležitá je disciplína. Bola to obrovská skúsenosť i česť.

Kvalitná show je počiatok úspechu kolekcie. Radosť z prezentácie zatieni finančnú návratnosť

Ocení podľa teba české publikum skôr efektnú show, alebo precíznu precíznu krajčírsku prácu, ktorú si niekto reálne kúpi?

To je otázka. Ľudia sa najprv zamilujú do show, pretože tá vytvára prvý dojem. Ale málokto vidí, ako sú veci skutočne ušité. Niekedy sa stačí pozrieť pod šev a zistíte, že i tie najväčšie značky držia pohromade izolepa alebo sichrhajsky. (smiech) Na druhú stranu chápem, že vizuálny zážitok je súčasť hry. Len by za mňa nemal prevážiť nad remeslom.

Vadí ti, keď média porovnávajú českú scénu s Parížom alebo Milánom?

Vadí mi to veľmi. Každá scéna má svoj kontext, tradíciu a publikum. Česká móda je mladá, ale autentická. Porovnávať ju s Parížom je ako chcieť, aby jazz znel ako opera. Máme iný jazyk a v tom je naša sila. Občas sa tomu porovnávaniu ale nedivím, keď vidím niektoré tunajšie hrôzy, čo je niekto schopný prezentovať. Pre pozorovateľa je potom jednoduché povedať, že toto by v Paríži neprešlo.

Zobraziť príspevok na Instagrame

A post shared by JEREMIAS FÜRST (@jerry_furst)

Aké ťažké je v Česku udržať značku ekonomicky pri živote?

Je to nesmierne náročné. U nás to platí dvojnásobne, pretože oproti inému biznisu je česká móda prázdnym vkladom. Nezáleží ani tak na kvalite kolekcie, ale na tom, akej móde je české publikum otvorené. Druhým problémom je cena. Inými slovami, môžete byť otvorení ako chcete, ale kvalitný kúsok sa viac-menej vždy vyšplhá na cenu okolo 10 tisíc korún.

Návratnosť je naviac minimálna, niekedy žiadna. Vkladáš teda do kolekcií peniaze, čas i energiu, ale nikdy nevieš, či sa ti niečo z toho vráti. Móda je krásna, ale zároveň krutá disciplína. Musíš mať nielen talent, ale aj trpezlivosť a pevné nervy. Napriek tomu si myslím, že práve tá neistota z nej robí niečo výnimočné.

_{Zdroje: Autorský článok}