Iba dva modely. Aj tak málo stačí na to, aby bolo jasné, že má človek talent. Štěpán Zachar, študent ešte len druhého ročníka UMPRUM, spracoval tému architektúry nezvyčajným spôsobom. Zadanie dostal v ateliéri, no modely s názvom LUX predviedol aj na pražskom týždni módy. Spoiler: sú ušité zo závesov z Jysku. V rozhovore sa dozviete, čo stojí za pohybujúcim sa odevom, alebo prečo sa vlastne rozhodol venovať móde.
Mohol by si opísať, čo ťa viedlo k tvojej poslednej minikolekcii LUX?
Nadväzoval som na prvý semester, kde vždy tvoríme biely model, aby sa ukázalo, ako sme na tom strihovo, konštrukčne aj kreatívne. Našou témou bola architektúra. Často vo svojej práci vychádzam z konkrétneho prvku. Chcel som si vyskúšať prepletanie, a aby som to prepojil so zadaním, inšpiráciou mi bolo luxferové sklo typické svojou mriežkou. V druhom semestri ma zase lákali strapce, pretože ma neskutočne baví ich pohyb. A prienik s pôvodnou témou vznikol z pozorovania. Keď slnko prechádza cez luxferové sklo, hádže do miestnosti lúče, ktoré v mojom prípade stvárňujú práve tieto strapce.



Zdroj: Štěpán Zachar
Tvoja práca obsahuje len dva modely. Každý pracuje so strapcami aj s prepletaním trochu inak. Z čoho si ich ušil?
Zo závesov do dverí z Jysku. K tým tmavým som sa dostal len tak, že boli v akcii a stáli 115 korún za meter (smiech). Na jeden model som spotreboval asi 22 metrov materiálu.
To znie ako poriadny kus práce. Ako dlho ti trvalo ich zhotovenie?
Pre vlastné dobro si to nepočítam. Myslím, že to vyjde minimálne na 200 hodín na jedny šaty, a to rátam len šitie, bez skúmania strihu a hľadania tvaru. Bolo to šialené.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Keď som šaty prvýkrát videla, pripomínali mi tvorbu Bottega Veneta…
Bottegu síce milujem, ale nič som od tejto značky nekopíroval. Podobné strapcové modely predviedli na prehliadke až v septembri a ja som šaty odovzdával už na konci jarného semestra. Takže je vlastne celkom vtipné, že obe kolekcie vznikali v tom istom čase.
V odeve sa schováva. Aj keď ju často spochybňuje, móda je jeho vášňou
Aj keď si mal s LUX veľký úspech, si ešte len na začiatku druhého ročníka. Cítiš na sebe určitý tlak?
Celkom aj áno. Hovorím si, čo ak sa mi ďalšie veci nebudú tak páčiť, čo ak sa mi to až tak nepodarí. Na druhej strane, keď sa spätne pozerám na svoju tvorbu, netvorím nič, čomu by som neveril. Predstava, že by som prišiel na obhajobu klauzúr s jednou nedokončenou topánkou alebo s niečím podobným, je pre mňa absolútne nereálna.



Zdroj: Štěpán Zachar, Sofiia Shakh
Prečo si sa vlastne rozhodol ísť študovať odevný dizajn?
V poslednom ročníku na strednej som mal obdobie, keď som si nebol istý, či sa chcem odevu venovať. Študoval som odevnú priemyslovku v Holešoviciach a mal som takú existenčnú krízu. Prišlo mi, že je móda strašne povrchná, nikto mi za ňu nezaplatí, a tak pôjdem radšej na ekonómiu. Potom prišli nejaké zlomy v mojom osobnom živote, na mesiac som sa zavrel do izby, urobil som portfólio na prijímačky a znovu som sa do módy zamiloval. Stále premýšľam, čo majú ľudia na sebe a ako to vylepšiť. Napĺňa ma to.
Čo vyjadruješ svojím oblečením?
Mám rád veľké plochy a keď má oblečenie nejakú ťarchu. Rád sa v oblečení schovávam. Sám neviem, z čoho to pramení.
Aká je tvoja prvá spomienka na módu?
Niekedy na základke, keď sa nosili bucket haty, som sledoval tutoriál na YouTube, ako sa taká čiapka dá ušiť z Ikea tašky. Rozhodol som sa to skúsiť. Veľmi sa mi to nepodarilo a nikdy som ju nenosil, ale rozhodol som sa našiť Ikea prúžok z tašky na nohavice, ktoré som potom často nosil. Z dnešného pohľadu je to celkom kriminálne, ale na dvanásťročného chalana to celkom ujde. Ďalším dôležitým momentom bola výstava Blanky Matragi, na ktorú ma vzala mama. Formovali ma však aj filmy ako Diabol nosí Pradu či Fantóm opery.
Zdroje: Autorský text

